V psychologickej praxi sa opakovane stretávame s javom, ktorý je síce často prítomný, no zriedkavo vedome pomenovaný, slabé alebo neexistujúce osobné hranice. Mnoho ľudí vníma hranice ako niečo, čo nás oddeľuje od druhých. V skutočnosti však zdravé hranice neznamenajú odtrhnutie, ale naopak predstavujú rámec, ktorý umožňuje kvalitný kontakt s inými bez toho, aby sme stratili kontakt so sebou samými.
Hranice sú tichý vnútorný kompas, ktorý nám ukazuje, čo je pre nás ešte v poriadku, a čo už nie. Sú to pravidlá, ktoré chránia naše psychické aj fyzické bezpečie a zároveň určujú, ako dovolíme druhým zaobchádzať s nami. Ich úlohou nie je vytvoriť múr, ale pomôcť nám cítiť sa bezpečne, slobodne a rešpektovane. Sú prostriedkom, ako si udržať dôstojnosť bez toho, aby sme museli útočiť, manipulovať či ustupovať na úkor seba.
Často sa tieto prejavy nespoznajú na prvý pohľad. Človek môže zažívať pocity vyčerpania,
frustrácie alebo hnevu, ktorý smeruje buď von alebo dovnútra.
Opakovane sa v správaní človeka vynárajú tieto prejavy:
• chronické prispôsobovanie sa iným na úkor vlastných potrieb, len aby „bol pokoj“
• pocity viny, keď si dovolíme myslieť na seba
• strach odmietnuť a sklamať niekoho blízkeho
• tolerovanie správania, ktoré nám nie je príjemné
• nejasné napätie vo vzťahoch, ktoré pôsobí ako využívanie alebo nepochopenie
Z psychologického hľadiska môžeme hranice chápať ako súčasť základnej psychickej
hygieny. Predstavujú prirodzený nástroj regulácie vzťahov, ochrany pred vyhorením a
podpory vlastnej integrity. Keď sú nastavené jasne a s rešpektom, prinášajú pokoj. Vzťahy
sa stávajú transparentnejšími, menej konfliktnými a zároveň pravdivejšími.
Hranice:
• chránia naše duševné zdravie
• pomáhajú predchádzať vyčerpaniu a frustrácii
• znižujú riziko konfliktov a nedorozumení
• posilňujú zdravé sebahodnotenie a dôveru vo vlastné rozhodnutia
Výskumy i každodenná skúsenosť psychológov potvrdzujú, že ľudia so zdravými hranicami dokážu udržiavať stabilnejšie, úprimnejšie a výživnejšie vzťahy a to nielen s druhými, ale aj sami so sebou.
Nie je potrebné mať všetko premyslené. Úplne postačí, ak si začnete všímať, čo vám je
príjemné a čo nie a túto informáciu si dovolíte prijať bez výčitiek. Každá hranica sa začína
uvedomením.
Môžete skúsiť povedať:
• „Dnes to už nezvládam. Potrebujem si oddýchnuť.“
• „Toto mi nie je príjemné. Poprosím ťa, aby si to nerobil.“
• „Potrebujem si to premyslieť. Odpoviem neskôr.“
Nastavovanie hraníc nie je jednorazový akt. Je to proces. Niekedy jemný, inokedy nepríjemný. Môže naraziť na nepochopenie, najmä ak ste ich doteraz nikdy nevyslovili. Ale ten, kto vás skutočne rešpektuje, sa prispôsobí. Nie preto, že musí. Ale preto, že chce, pretože mu na vás záleží.
Psychologička